Vážený pán riaditeľ, ctení učitelia, milí žiaci!

Dnes sme sa tu zišli, aby sme zase raz ukončili jeden školský rok. Pre nás deviatakov nastal okamih, keď sa so školou musíme rozlúčiť. Pre niekoho je to možno vydýchnutie, pre niekoho a myslím, že nakoniec pre všetkých to bude ukončenie jedného krásneho obdobia. Bolo by ľahké povedať: „Zbohom a ďakujem za vedomosti“, a potom len tak odísť. Naša rozlúčka bude však iná.

Od prvej chvíle, keď naše nôžky prekročili prah tejto školy ako prváčikovia, od prvých čiarok, roztrasených písmeniek abecedy, prvých slov či viet ste nám boli vy, milé pani učiteľky, oporou a poskytli ste nám ten najlepší štart do života. Neskôr sme sa trošku oťukali v novom kolektíve, naučili sme sa množstvo vecí, napríklad ako sa správne systematicky učiť, ako nenápadne nazrieť susedovi do písomky, ako sa uliať z telesnej výchovy, tu sme sa naučili ako znášať prehry, a potom sa znovu postaviť na nohy, nevzdávať sa a tešiť sa z víťazstiev.

Už vieme, že dva plus dva je štyri, že v slove „mýliť“ sa píše ypsilon, že zem je guľatá... Jednou z najdôležitejších vecí, čo sme sa naučili, bolo vážiť si priateľstvo, lásku a porozumenie.

Veď škola nám dala veľa priateľov. Medzi nimi však neboli len spolužiaci, či kamaráti zo záujmových krúžkov, či sídliska, ale boli to hlavne chápaví učitelia, ktorí z nás vychovali zodpovedné osobnosti. S týmito ľuďmi sme zažili množstvo krásnych chvíľ v škole, ale i mimo nej. Napríklad na spoločných výletoch, kde sme stvárali samé hlúposti a vylomeniny, no oni nám to vždy odpustili. Počas týchto rokov si každý z nás našiel cestičku, ktorou prechádzal z ročníka do ročníka. Boli to časy plné radosti, šťastia, ale aj náročnej driny...

Rok po roku deviataci odovzdávajú svoje žezlo ôsmakom, ktorí ani netušia, čo ich čaká. Teraz budú najstarší, najmúdrejší, vážení a obľúbení, tak je čas, aby sme im konečne prenechali trón – náš čas vypršal! Aj keď sme len deviataci, ktorí „zjedli všetku múdrosť sveta“, chceli by sme sa vám z celého srdca poďakovať. Osobitá vďaka patrí našej triednej pani učiteľke za jej obetavosť, pevné nervy a lásku, ktorú sme cítili každý jeden deň. Tak ešte raz ďakujeme celému učiteľskému zboru za to, že nám vždy verili a vydržali to snami až do dnes.

Ďakujeme, budete nám chýbať!
              Vaši,  už len „bývalí“, deviataci!